Rozhodla som sa napísať o sebe, známych, rodine a neznámych. Celé je to jeden veľký paradox. A síce sa to ľahšie píše ako počúva a vykoná, možno v týchto slovák nájdete kúsok pravdy aj vy.
Začala som čítať knihu Sushi v dushi. Nejde o to, kto tú knihu napísal, ale o to, čo vám tá kniha dá. Mne ukázala svet, v ktorom žijeme všetci a predsa každý jeden inak. Čítala som príbeh Slovenky, ktorá žila 10 rokov po boku Japonského manžela, ich kultúry, zvykov a spôsobu života v ich krajine.
Dozvedela som sa, že aj napriek takým obrovským prírodným katastrofám, aké zažívajú, sa znova dokážu postaviť na nohy tým, že nerabujú, nekradnú, konzumujú a kupujú len to, čo potrebujú. Žijú spoločne, nesebecky a so cťou voči iným. Nebojujú proti prírode, ani proti sebe navzájom. V Japonsku neexistuje takmer žiadna korupcia. Jedlo pre nich znamená oveľa viac, ako len pre nás - nevyhadzujú ho, neplytvajú ním, vážia si ho. Školy sú platené od toho, aká bohatá je rodina. Nikomu ani len nenapadne kradnúť či podvádzať. Žijú čestne, a áno aj s pravidlami, z ktorých niektoré sú pre nás nezmyselné, ale väčšina z nich vychádza z ich presvedčenia. A mnoho ďalších obdivuhodných, ale aj nepochopiteľných informácií o ich svete.
Zahĺbená čítaním o niečom, čo je nám Slovákom tak cudzie som začala uvažovať. Čím je spôsobené to, že sme všetci na svete takí odlišní a máme iné priority a zásady. Je to výchovou z rodiny? Je to národom, v ktorom žijeme a vyrastáme? Našou mentalitou? Alebo je to na každom z nás, na našom vlastnom rozhodnutí ...
Ja žijem v rodine, s ktorou mám menej spoločných názorov ako rokov. Neplačem nad rozliatym mliekom Slovenska či Európy. Nenadávam na televízne noviny, každý večer od 7pm do 8pm. Nesedím doma a ani nemením tento svet. Mením seba!
Je ťažké zmeniť svet. Ja myslím, že sa to ani nedá. Najťažšie však je, pochopiť to, že musíte začať meniť seba a tých, ktorí o to majú záujem. Avšak stále ma zamrzí, keď ľudí predstihne ich pohodlnosť, strach a pohodlie či konvencie, než aby zmenili veci k lepšiemu. K niečomu, čo možno nezmení nič iné iba ich vlastný život. Tak aby naň boli hrdý. Nie je to o výchove, nie je to o mentalite národa, je to len a len o nás. Čím je človek mladší, tým má väčšiu guráž na to, aby začal niečo robiť a nie len nečinne sedieť a lamentovať. Ak to už teraz mladí ľudia vzdávajú, aj keď majú okolo seba tých, ktorí ich chcú potiahnuť a meniť veci s nimi, tak je to len a len smutné.
