Dnes ráno, o 12:00 som kráčala sama. Bolo to 20 min. cesty a ticha, kedy som mohla premýšľať, uvažovať a hlavne počúvať. Počúvať buď svoje myšlienky alebo vlastné okolie, nie mp3 prehrávač. Pred poslednou zátačkou do budovy na Skladovej ulici som sa míňala so študentmi, pre ktorých je ráno skôr ako o 12:00 a akurát išli domov. Rozprávali sa v skupinkách ľudí, a z každého rozhovoru som vždy započula tak 5-10 sekúnd. Napriek tomu ma to veľmi pobavilo. Za ten krátky čas som presne vedela, z akej prednášky idú a s akým vyučujúcim ju mali :)
Aj na zaprášenej ceste, kde ste sami a verbálne nerozprávate, sa komunikuje veľmi dobre. Tí, ktorých som počula, ma milo rozosmiali a oživili môj deň. Ja som im to zas vrátila úsmevom, či pohľadom. Oni si ma možno vôbec napamätajú, a ani nezachytili, že niekto prešiel okolo nich. Ja som si ich ale všimla a ešte dnes večer na tých ľudí stále myslím s úsmevom na tvári :)
A tu sa to stalo. Nekecala som, ale počúvala a bol to dobrý pocit. :)
