Výchova, národ, mentalita alebo vlastné rozhodnutie?

Rozhodla som sa napísať o sebe, známych, rodine a neznámych. Celé je to jeden veľký paradox. A síce sa to ľahšie píše ako počúva a vykoná, možno v týchto slovák nájdete kúsok pravdy aj vy.

Začala som čítať knihu Sushi v dushi. Nejde o to, kto tú knihu napísal, ale o to, čo vám tá kniha dá. Mne ukázala svet, v ktorom žijeme všetci a predsa každý jeden inak. Čítala som príbeh Slovenky, ktorá žila 10 rokov po boku Japonského manžela, ich kultúry, zvykov a spôsobu života v ich krajine.

Dozvedela som sa, že aj napriek takým obrovským prírodným katastrofám, aké zažívajú, sa znova dokážu postaviť na nohy tým, že nerabujú, nekradnú, konzumujú a kupujú len to, čo potrebujú. Žijú spoločne, nesebecky a so cťou voči iným. Nebojujú proti prírode, ani proti sebe navzájom. V Japonsku neexistuje takmer žiadna korupcia. Jedlo pre nich znamená oveľa viac, ako len pre nás - nevyhadzujú ho, neplytvajú ním, vážia si ho. Školy sú platené od toho, aká bohatá je rodina. Nikomu ani len nenapadne kradnúť či podvádzať. Žijú čestne, a áno aj s pravidlami, z ktorých niektoré sú pre nás nezmyselné, ale väčšina z nich vychádza z ich presvedčenia. A mnoho ďalších obdivuhodných, ale aj nepochopiteľných informácií o ich svete.

Zahĺbená čítaním o niečom, čo je nám Slovákom tak cudzie som začala uvažovať. Čím je spôsobené to, že sme všetci na svete takí odlišní a máme iné priority a zásady. Je to výchovou z rodiny? Je to národom, v ktorom žijeme a vyrastáme? Našou mentalitou? Alebo je to na každom z nás, na našom vlastnom rozhodnutí ... 

Ja žijem v rodine, s ktorou mám menej spoločných názorov ako rokov. Neplačem nad rozliatym mliekom Slovenska či Európy. Nenadávam na televízne noviny, každý večer od 7pm do 8pm. Nesedím doma a ani nemením tento svet. Mením seba!

Je ťažké zmeniť svet. Ja myslím, že sa to ani nedá. Najťažšie však je, pochopiť to, že musíte začať meniť seba a tých, ktorí o to majú záujem. Avšak stále ma zamrzí, keď ľudí predstihne ich pohodlnosť, strach a pohodlie či konvencie, než aby zmenili veci k lepšiemu. K niečomu, čo možno nezmení nič iné iba ich vlastný život. Tak aby naň boli hrdý. Nie je to o výchove, nie je to o mentalite národa, je to len a len o nás. Čím je človek mladší, tým má väčšiu guráž na to, aby začal niečo robiť a nie len nečinne sedieť a lamentovať. Ak to už teraz mladí ľudia vzdávajú, aj keď majú okolo seba tých, ktorí ich chcú potiahnuť a meniť veci s nimi, tak je to len a len smutné.

Kde všade vás TEDx môže zasiahnuť?

Moje očakávania z TEDx boli, že to zasiahne moje mozgové bunky a myseľ rôznorodou tematikou, ktorú mi jeden deň v Bratislave priniesol. Keď som tam ale prišla a zažila si to na vlastnej koži, tak som zistila, že zásah je oveľa širší. TEDx Bratislava 2012   poznačil moju myseľ, moje mozgové bunky, moju dušu a hlavne moje srdce. 

Ako? ... celkom jednoducho - nájdete v týchto 10 vetách.

1. Stretla som známych aj neznámych ľudí a zažila pocit, keď vás niekto osloví len tak slovami: „Ahoj, ja som ten a ten, vidím, že ťa zaujíma to a to, porozprávame sa?“ :)

2. Videla som, nie len zahraničných, ale hlavne slovenských ľudí zapálených pre zaujímavé témy života, o ktorých bežne ani len nerozmýšľam.

Ak chcete niečo vyskúšať, niečo crazy a úplne nové a zažiť množstvo nových zážitkov, vyhraďte si na to presne 30 dní. Za 30 dní dokázal Matt Cutts vyliezť na Kilimandžáro a napísať román. 

Peter Káčer, riaditeľ nadácie TA3, nie je ako bežný človek, je oveľa lepší - nikdy svoje sny nevzdal a šiel za nimi aj napriek mnohým prekážkam. Takých, ako on, je málo z nás. Patrí k tým, ktorí sa nezľaknú a splnia si niekoľko zo svojich snov. 

3. Dozvedela som sa odpovede na otázky, ktoré si už dávno v duchu kladiem. 

Keď odtrhnete švábovi nohu, tak mu dorastie :) + Greg Gage a skvelé info navyše .. 

Na čo je dobré CAPTCHA, keď vám len žerie nervy? Odpoveď: Nie je to bezúčelové. Ak máte 30 - 50 rokov starú a zožltnutú knihu, ktorej slová pri skenovaní nie je žiadna dnešná technológia schopná rozlíšiť, my všetci tie slová takto postupne rozlúštime. :)

Ako prinútiť robiť niekoľko miliónov ľudí dobrú vec zadarmo? Odoveďou je video od Louis von Ahn a Duolingo. 

4. Zasmiala som sa (ja ako študent) pri niektorých rečníkoch,  tak ako som sa dlho nenasmiala (a v škole už vôbec nie).

Aké je prepojenie - internetové mémy a duševné vlastníctvo? "Každý vie, že to má nejaký copyright, ale srať im na to." Samo Trnka A čo dnes priniesla read-write kultúra? Dve veci, jednu zlú – konšpiračné teórie, a jednu skvelú – (vtipy) internetové mémy, ktoré ani nevieme ako a prečo sa šíria tak neskutočnou rýchlosťou. 

Ekonóm Juraj Karpiš, nám porozprával niekoľko skvelých minút o free diving, namiesto toho, aby rečnil o kríze eurozóny – bolo to skvelé. 

  

5. Získať pocit, že keď niečo chcem, dá sa naozaj všetko. 

Dnes 16-ročný chalan, Jaroslav Dodok, má toho kopec za sebou, minimálne to, že v 13-tich rokoch sa stal redaktorom v jedných nemenovaných regionálnych novinách - čím dokázal, že vek nie je vôbec dôležitý. 

Poznáte tzv. Dobrý trh v BA? 
Organizuje ho jedna veľmi milá a charizmatická holandská fotografka Illah van Oijen, ktorá od roku 2005 žije na Slovensku a ukázala mnohým Slovákom, ako treba robiť veci - jednoducho s láskou. 

6. Zažila som v hlavnom meste Slovenska multilingvistickosť, ktorá ma neskutočne teší. 

Slovenskí + zahraniční rečníci, slovenskí + zahraniční účastníci a v skvelej nálade pod jednou strechou Heineken Tower Stage. 

7. Vstávala som ráno o 6:00 a íšla spať o 5:00 s pocitom, že som stále nabitá množstvom energie.

Išla som z Trnavy do Bratislavy a priamo odtiaľ o druhej ráno do rodného mesta Žiar nad Hronom stále plná energie a skvelých pocitov z TEDxu. :) Dokáže ma vyčerpať aj dvojhodinovka prednášky na VŠ, ale doslova 24hodinový TEDx nie! 

Keďže sa nedá podeliť so všetkým, čo ten deň priniesol, neostáva mi nič iné, len vám to vrelo odporučiť, aby ste si to aj vy budúci rok zažili na vlastnej koži. Vypichla som to, čo mňa najviac oslovilo a čo, dúfam, presvedčí aj vás. Avšak všetci a všetko bolo naozaj skvelé.

Posledné tri vety, ktoré vystihujú celú desiatku pocitov z tohtoročného TEDx Bratislava 2012, sú: 

8. Výborné a motivujúce. 

9. Neopísateľné (v dobrom).

10. A teším sa na rok 2013.

Bez TEDxu ani na krok

Od štátnic ma delia necelé 3 dni, od odletu do USA ma delia necelé 2 týždne, ale čo je pre mňa veľmi vzácne, že od TEDxu ma delí iba JEDEN týždeň. :)

Nikdy predtým som na TEDxe nebola, ani som minulý rok nestihla pozerať live stream na našej Fakulte masmediálnej komunikácie. Avšak od toľkej zanietenosti mojich známych, od radosti, sily a motivácie, ktorú im práve TEDx v Bratislave dal, som si povedala, že to musím zažiť aj ja. V posledných dňoch, som nečakala, že by to mohlo vyjsť, pretože okrem skúškového obdobia, čakania na príchod môjho malého synovca, rýchlosťou svetla blížiacich sa štátnic a môjho odletu na 4 mesiace do USA, som nedúfala, že jeden neuveriteľný a zážitkový deň plný zaujímavých rečníkov, tém a ľudí otvorených novým možnostiam zažijem tento rok na vlastnej koži aj ja.

Využila som možnosť byť v tíme sociálnomediálnej čaty Mindshare Slovakia, poslala som im email a vo víre učenia som ani len nedúfala, že spomedzi mnohých šikovných študentov si vybrú aj mňa. Prišla mi pozitívna odpoveď a ja som vedela, že do môjho uponáhľaného májového mesiaca vstúpi jeden deň, ktorý bude plný neskutočného množstva zážitkov. Veľmi sa teším a určite si nájdem čas, aby som sa o poznatky, skúsenosti, ale hlavne o pocity z tohto blížiaceho sa dňa podelila aj s vami. 

Tieto riadky, sú prejavom mojej radosti a vďaky, že si môžem zažiť to, čo niektorých ľudí viedlo a motivovalo každý deň od minulého ročníka TEDx v Bratislave až dodnes. :)

Ak vás mojich pár zanietených slov oslovilo a o TEDx ste nepočuli vôbec, alebo len okrajovo, no neradi by ste čakali rok, kým bude ďalší .. tak neváhajte vyskúšať viacero možností, ktoré sú vám k dispozícii, nech sa páči - viem, že to stojí za to. :) 

Veľké živé premietanie v Bratislave

Vlastné žíve premietanie - kdekoľvek 

Keď všetko ide dole vodou, vy ostaňte nad hladinou

Poznáte to "dnes bol deň blbec" .. alebo .. "dnes bol týždeň, či mesiac blbec". Niekedy sa vám darí, inokedy zas nie. Otázkou však je, ako ostať nad vodou, keď sa všetko okolo vás potápa. Odpovedí je viacero, no určite to nie je "vysrať sa na to" a potopiť sa tiež!

Keď človek nič nerobí, nemá ho ani čo sklamať. Čím toho robíte viac a ešte aj z nezištných dôvodov a vlastného vnútorného presvedčenia, tým viac potrebujete byť motivovaný, minimálne malým úspechom, poschvalou, či uznaním za vašu snahu.

Niekedy však miesto toho dostanete len poriadny zdrb, neúspech a motivácia sa ani spolu so skvelými výsledkami nedostavila. Naopak si predstavte, čo ak sa vám niečo podarí, alebo vás niekto pochváli a vy to ani nečakáte. Zdvihne vám to sebavedomie, možno si automaticky poviete, tak teraz si zaslúžim koláč, alebo aspoň dva dni oddychu a vo svojom snažení na pár chvíľ poľavíte a možno aj spohodlnniete.

Čo je teda horšie, keď sa vám darí a chvália vás, alebo keď sa všetko rúca a vy upadáte do smútku, že neprišiel očakávaný výsledok? 
Povedala by som, že ani jedno nie je zlé, vždy je to skvelé, dokonca neúspech je častokrát lepší ako úspech samotný. Neúspech: Vy sami si poviete, urobil som pre to všetko čo sa dalo, snažil som sa a ste na seba hrdý. Nejdete síce na koláč, ani si nedáte deň voľna, ale zapnete mozgové závity a budete sa snažiť, aby ste smútok a neúspech premenili na radosť z inej veci. Takej, ktorá sa pre zmenu môže vydariť.

Nič nie je také čierne, ako vyzrá. Dokonca v mnohých krajinách (minimálne v jednej) sa nevesta vydáva v čiernych šatách a v bielych sa chodí na pohreb. Takže nejde o to, že teraz sa všetko pokazilo, ide o vašu spokojnosť a vnútornú motiváciu. Moju častokrát nakopne maličkosť (zmena farebných šnúrok v teniskách). Preto si s každým neúspechom a zdrbaním budujem väčšiu a väčšiu imunitu pre ďalšie sklamanie v reálnom živote. Vždy príde, o to sa nebojte!  Záleží len na tom, ako sa k nemu postavíte (budem sa ľutovať a plakať, alebo sa odrazím od dna a vyskočím ešte vyššie :)) ..

Veľa šťastia!

Intro - movie - The end

Každý človek sa narodí, žije a zomrie. Každý film sa začne úvodným introm spoločnosti, ktorá ho vyrábala, prebieha a končí. Pri narodení človeka je vždy niekto pri ňom (matka, doktor, sestričky, rodina). Potom sa životom pretĺka sám. A keď umrie, tak mnohí, ktorých vo svojom živote stretol, mu prídu na pohreb aby sa s ním rozlúčili.

S filmom je to presne naopak! 



Začne film a mnohí z vás si ani nevšimnú ten nádherný nástup na scénu. Každý je iný, každý je jedinečný a veľmi umelecky spracovaný. Prináša film z neuveriteľnou ľahkosťou a niektorí ho premeškajú, lebo si idú po čipsy do kuchyne, alebo boli ešte na WC - toľká škoda.



Film pokračuje a každý je v napätí, odohrávajú sa tam stále podobné príbehy, skutočné alebo fantasy a vy im venujete svoju plnú pozornosť. Niekedy si dokonca jeden film viete pozrieť niekoľkokrát. 


Nakoniec nastupujem DEATH filmu. Ak pozeráte film, ako dnes väčšina ľudí v TV, tak nemáte šancu uvidieť koniec. Ten posledný soundtrack, všetkých zúčastnených, ktorí spolupracovali na filme a miniatúrne titulky s rokom výroby na konci, práve preto aby mohli doznieť vaše pocity z celého filmu. Čo je ale horšie, ak ste v kine, zdvihnete sa a odídete skôr ako padne opona. 


Konce filmov sa už dnes málokedy dožijú diváckeho obdivu, vytrvania, či potlesku. Ale je tu začiatok, ten najdôležitejší z celého filmu a môj najoblúbenejší. 

Keby nebolo začiatkov, nebolo by ani pokračovanie a konce :) .. niekoľko sekundové intrá zaslúžilé obdivu.

Warner Bros. Pictures,  Walt Disneypictures, 20thCentury Fox , Columbia Pictures , MGM  DreamworksHome Entertainment, SpyglassEntertainment , LakeshoreEntertainment, 

JerryBruckheimer, UniversalPictures, Lionsgate a je ich ešte viac a viac.  

Počítačový analfabetizmus

Celý môj blog sa začal teóriami o všeličom. Preto sa po čase navraciam k starým dobrým začiatkom a prinášam vám ďalšiu z mojich teórií. Vznikla asi pred 2 minútami, ale v mojej mysli už kolovala ako myšlienkový pochod veľmi dlho.

Teória s názvom "Počítačový analfabetizmus" je zameraná hlavne na zabúdanie pravopisného, štylistického a gramatického písania bez chýb. Polopatisticky vysvetlené: Odkedy si v škole nepíšem poznámky rukou na papier ( popravde ani na PC), dobieha ma PC analfabetizmus. Všetko, čo píšem sú články, posty na Facebooku, alebo bakalárka či seminárky vo Worde na PC. Možno to vyznieva ako super výhovorka a niektorí školopovinní z vás sa môžu pri diktáte vyhovoriť na moderný technologický svet, ale keď sa nad tým zamyslíte, má to niečo do seba.

Píšem y/i tam kde by ho ani maďar alebo talian nedal :) (bez urážky národností, tu ide len o iné jazykové spoločenstvo, ako to slovenské). A preto sa niekedy hanbím ako pes, keď dám v nomin. množného čísla zlé písmenko. Doporučujem vám ako aj sebe, píšte si čokoľvek, aj recepty na papier, aby ste predišli tejto nákazlivej chorobe, ktorá sa šíri väčšinou sociálnymi sieťami.

A kto si myslí, že tým nie je postihnutý a jemu sa to stať nemôže .. Tak nech sa páči, aj v texte je pár chýb, ktoré ak ste si nevšimli, sú prvým príznakom PC ANALFABETIZMU :)

HESLO: menej Wordu, viac guličkových pier :)

PC analfabetizmus sa nevzťahuje len na PCčká, ale aj na Mac - jabĺčkový svet :)

Keď nehovorím a počúvam

Každé ráno, cestou do školy na Skladovú ulicu kráčam so svojími spolubývajúcimi. Rozprávame sa celú cestu,  že nás z toho na konci celkom dosť bolia hlasivky. Vravím si, že výber vysokej školy, Fakulta masmediálnej komunikácie, bol viac ako dobrý, lebo komunikujeme 24 hodín denne.Teda ja určite.

Dnes ráno, o 12:00 som kráčala sama. Bolo to 20 min. cesty a ticha, kedy som mohla premýšľať, uvažovať a hlavne počúvať. Počúvať buď svoje myšlienky alebo vlastné okolie, nie mp3 prehrávač. Pred poslednou zátačkou do budovy na Skladovej ulici som sa míňala so študentmi, pre ktorých je ráno skôr ako o 12:00 a akurát išli domov. Rozprávali sa v skupinkách ľudí, a z každého rozhovoru som vždy započula tak 5-10 sekúnd. Napriek tomu ma to veľmi pobavilo. Za ten krátky čas som presne vedela, z akej prednášky idú a s akým vyučujúcim ju mali :)

Aj na zaprášenej ceste, kde ste sami a verbálne nerozprávate, sa komunikuje veľmi dobre. Tí, ktorých som počula, ma milo rozosmiali a oživili môj deň. Ja som im to zas vrátila úsmevom, či pohľadom. Oni si ma možno vôbec napamätajú, a ani nezachytili, že niekto prešiel okolo nich. Ja som si ich ale všimla a ešte dnes večer na tých ľudí stále myslím s úsmevom na tvári :)

A tu sa to stalo. Nekecala som, ale počúvala a bol to dobrý pocit. :)